čo čítaš

Priebežne mám vždy niečo rozčítané, čítam beletriu, odbornú literatúru, publicistku a keď treba aj všelijaké príručky a učebnice. Neznamená to, že vždy všetko aj dočítam. Naposledy som si prečítala (a dočítala) Comedy and the Feminine Middlebrow Novel od Ericy Brown. Je to literárnovedná štúdia pojednávajúca o vybraných románoch Elizabeth von Arnim a Elizabeth Taylor, sústreďuje sa na to, akým spôsobom využívali vo svojich románoch iróniu, humor a postupy komediálnych žánrov. Obe boli zaraďované do okruhu autoriek tzv. middlebrow, čo je v literárno-kritickom diskurze pejoratívny výraz, spopularizovala ho, myslím, Virginia Woolf. Išlo o vzdelané ženy strednej triedy, ktoré vo svojich prózach zobrazovali domáce prostredie a tvorili väčšinou v rámcoch populárnych subžánrov, ako je romantická komédia alebo komédia mravov, ale zároveň tieto rámce prekračovali a narúšali. Štúdia sa venuje aj tomu, ako ich tvorbu hodnotila dobová kritika a ako a prečo sa ocitli mimo kánonu britskej literatúry – dosť podstatnú rolu pri tom zohrávali kategórie rodu a triedy a pravdepodobne aj popularita týchto autoriek u ženského čitateľstva v čase, keď ich romány vychádzali. K čítaniu tejto štúdie ma priviedli romány Elizabeth von Arnim, ku ktorým som sa dostala najskôr cez dobrovoľnícky projekt Librivox neskôr som si niektoré z jej kníh zaobstarala aj v tlačenej podobe a uchvátila (ale aj rozrušila) ma jednak svojím humorom, jednak spôsobom, ako dokázala ľahkým a čistým štýlom podávať ťaživé a temné témy. V jej písaní sa spájajú takmer nezlučiteľné autorské ambície, písať v žánroch, ktoré neboli celkom uspôsobené na to, aby uniesli to, čo autorka chcela komunikovať. Z tohto napätia vzniklo niečo veľmi ambivalentné, ťažko uchopiteľné a znepokojivé. Preto ma zaujímalo, ako je a bolo dielo von Arnim kriticky reflektované, kde sa situovalo, chcela som prísť na kĺb aj tomu, čím oslovuje mňa osobne. Štúdia sa venuje aj tomu, akým spôsobom si diela týchto autoriek vytvárali a vytvárajú pakt so svojimi čitateľkami, ako ich interpelujú prostredníctvom intertextuálnych odkazov na iné knihy ženských autoriek ale aj využívaním vtipu a irónie. Pre mňa ako autorku, ktorá pracuje s humorom a iróniou, bolo zaujímavé aj teoretické uchopenie irónie a komédie, nezjednodušujúce, vedené citom k skúmaným textom a ich špecifickým kontextom.

čo sleduješ

Sledujem profesionálnu cestnú cyklistiku. Sama sa aktívne cyklistike nevenujem, je to z mojej strany čisto platonická záľuba. Teraz práve končí obdobie takzvaných jarných klasík, tie som sledovala pomerne pravidelne. Nepozerám zvyčajne celý závod, ale len posledných päťdesiat – sto kilometrov. Športy ma inak nezaujímajú, neviem vysvetliť, prečo ma chytila práve cyklistika. A nesledujem len samotné závody, ale aj analýzy stratégií, grafy, tabuľky, pravidlá, bodovanie a pod. To sledovanie prenosov zo závodov mi poskytuje nejaký druh zážitku, ktorý je vo svojej podstate únikový, ale také je pravdepodobne aj to hromadenie a usúvzťažňovanie informácií, ktoré vo svojom profesionálnom ani súkromnom živote nijako nezužitkujem. Dokonca sa ani nepohybujem v takom sociálnom prostredí, kde by sa cyklistika niekedy stávala predmetom neformálnej diskusie. Inak, tým, že mám zažitý umelecký a akademický svet, tak v tom cyklistickom k nim nachádzam mnohé paralely – systém kvantifikácie a bodovania výkonov, rebríčky, zmluvy na dobu určitú (povedzme na dva-tri roky), elitársky prístup sústredený na niekoľko hviezd, rodová nerovnosť v odmeňovaní a pod.

nad čím premýšľaš

Táto otázka pravdepodobne smeruje k tomu, nad čím cieľavedome premýšľam ako tvorkyňa, nad akými témami a projektami a nie k tomu, čo sa mi bežne premelie mysľou. V mojom prípade je ten bežný chod mysle dosť často nastavený na modus, ktorý sa zvykne označovať ako katastrofické myslenie, pričom cieľavedomé sústredenie na projekt, tému, úlohu mi sčasti pomáha odkloniť myseľ od katastrof. Momentálne, minimálne do konca tohto roka, nemám pred sebou žiaden terminovaný umelecký projekt (nerátam do toho v tomto prípade svoje učiteľské zamestnanie na plný úväzok). To sa mi už veľmi dávno nestalo, väčšinou plynule prechádzam z projektu do projektu a mám pred sebou na obzore minimálne jeden termín, ku ktorému treba čosi uzavrieť, dokončiť. Myslím, že tak funguje väčšina tvorivých ľudí v kultúre. Určitá pauza poskytuje možno viac priestoru pre reflexiu doterajších aktivít, spoluprác, vzťahov a ich zmysluplnosti.

kam chodíš

Nechodievam príliš často na koncerty vážnej hudby, navyše epidemiologické pravidlá takýmto podujatiam v posledných dvoch rokoch tiež práve nepriali, ale nedávno sa mi podarilo jeden navštíviť v Slovenskom rozhlase, komorný súbor Ensemble Ricercata zahral dve kompozície od súčasného slovenského skladateľa Adriána Demoča. Pre mňa je hudba zo všetkých umení najťažšie uchopiteľná slovami, asi aj preto, že som sa nenaučila hrať na žiaden nástroj a neabsolvovala som teda ani lekcie z hudobnej teórie. Napriek tomu mi súčasná vážna hudba ako poslucháčke vyhovuje, mám pocit, že ju dokážem tu a teraz precítiť s veľkou intenzitou, mať z nej vyslovene husiu kožu alebo zážitok povznášajúcej beztiaže a vnímam ako oslobodzujúce, že sa k nej neviem a nemusím vyjadriť a zaujať nejaký verbalizovateľný postoj alebo názor. Teda aj tento konkrétny koncert bol pre mňa takýmto intenzívnym zážitkom unikajúcim slovám.

Nóra Ružičková je poetka a výtvarníčka, v tomto roku vyšiel výber z jej zbierky Súčasnosti
(Skalná ruža, 2021) v medzinárodnom časopise Asymptote, texty vybrala a do angličtiny
preložila Ivana Hostová. https://www.asymptotejournal.com/poetry/contemporaneities-nora-ruzickova/