čo čítaš

Nedávno som dočítal román Kokoro (srdce/duša) od môjho obľúbeného japonského spisovateľa Sóseki Natsumeho a dopočúval Dunu Franka Herberta, obe knihy priamo súvisiace s hlbokými pocitmi a ideou moci. Tiež sa neustále vraciam ku knihe Shóbogenzo, zenového majstra Dógena z 12. storočia. Ide o japonskú buddhistickú filozofiu, preloženú zatiaľ len do angličtiny (tiež nemčiny a španielčiny, ale ja mám anglický výtlačok) takže sa to lúska dosť ťažko. Rozčítané mám i Sväté knihy Thelémské Alistera Crowlyho. Vo všeobecnosti v podstate čítam zväčša knihy, ktoré sa týkajú poézie, filozofie a mytológie. Starých mýtov rovnako ako tých postmoderných a hypermoderných. Fascinuje ma spôsob, akým si rôzne kultúry (a to aj naša globalizovaná) vytvárajú rukoväte na uchopenie sveta, cez metaforu a naráciu a ako sa snažia cez príbehy zakoreniť hodnoty a ideály.

čo sleduješ

Klamal by som, keby som povedal, že nemám televíziu, no používam ju len na hranie videohier. Slovenské televízne stanice som zámerne už roky nevidel. Robím to preto, aby som si zachoval zdravý rozum a citlivé srdce. Myseľ je ako košík, čo do nej dáš, to v nej nosíš a pri slovenskej televíznej produkcii som sa často cítil, akoby sa mi do toho košíka niekto vyvracal. Od vraždy Jána Kuciaka ale sledujem denne politiku, koaličné, ako aj opozičné strany, tú našu – českú, slovenskú a maďarskú, ako aj zahraničnú. Hlavne v domácej sfére nemám žiadneho favorita, ale snažím sa urobiť si machiavelistický obraz toho, na čo sa pripraviť a proti čomu bojovať, vo svete, ktorý nikdy nemal dobrú stranu. Nedávno som mal tú česť byť spoluorganizátorom festivalu Jeden Svet Košice a tak som zhliadol asi desiatku filmov týkajúcich sa ľudských práv, ktoré pre mňa boli neskutočne silné. Priniesli mi posolstvo o sile, boji ale aj o spôsobe života v rôznych podmienkach. Tieto filmy vo mne budú ešte dlho žiť. V poslednej dobe ma veľmi potešila aj posledná séria South Parku, ktorý je momentálne pod MTV. Pripomína mi to detstvo a v tomto zmysle aj nádej. Mal som teraz neskutočne hektické obdobie a tak pre mňa boli instagramové krátke videá akýmsi bezpečným priestorom, v ktorom som mohol nechať pracovať podvedomie a nevedomie. Krátky formát videí momentálne valcuje svet a dostal sa do každej sféry života, veľmi ma bavia, napríklad, krátke videá v pornografii, ktoré sú schopné zachytiť konkrétny moment rozkoše a ponúkajú tak mysli viac detailov a repetície.

nad čím rozmýšľaš

Som veľmi rád, keď sa mi darí nepremýšľať nad ničím. Ako praktikujúci buddhista rád sedím v tichu oproti stene a nechávam všetko vyvanúť, no v poslednej dobe sa mi to darí len zriedka. V knihe Hagakure (Ukryté v lístkoch) sa nachádza jedna samurajská meditácia, ktorá spočíva v premietaní o smrti. Snažím sa ju praktikovať každý deň  a predstavovať si, akými spôsobmi moje telo skončí, tiež denne premýšľam nad samovraždou ako camusovským fenoménom a teda sa snažím prísť na to, či má ešte zmysel žiť alebo mi už tohto zážitku stačilo; zvlášť v hypermodernom svete, ktorý ma veľmi nefascinuje a to hlavne stratou starých hodnôt a, čo je oveľa horšie, neschopnosťou vytvoriť hodnoty nové. Premýšľam tiež nad víťazstvom a porážkou, ktorá sa týka Slovenskej republiky ako celku a snažím sa v sebe denne aktualizovať boj za hodnoty, ktorým sám verím v hluchonemom svete, ktorý sa obmedzil na príslovečné plné brucho a prázdne vajcia. Rozmýšľam nad tým, čo budem robiť, ak sa táto republika zmení na orbánovskú diktatúru a tiež nad dichotómiou vzťahu láska x peniaze alebo identita x intimita. To, čo mi vychádza, ma veľmi neuspokojuje a tak sa snažím mať neustále nabité všetky zbrane ducha, aby som obstál. Premýšľam nad situáciou na Ukrajine a nad vetou, ktorú som napísal v roku 2014 a teda, že Tretia svetová vojna bude vojnou o naše duše a nie telá.

kam chodíš

Chodím do roboty, takmer denne. Či už to znamená porada v Tabačke, skúška v divadle alebo predstavenie, ktoré momentálne recenzujem, moderovanie v Úsmeve či Artfore, vedenie workshopov vo Výmenníkoch alebo slamovanie v Bystrici, Rožňave, Bratislave, Prahe, Bardejove alebo Prešove, či vypĺňanie excelovských tabuliek, grantových výziev alebo strán novej knihy za pracovným stolom. Je to furt robota. Často sa mi stáva, že počas pätnástich dní nemám voľný deň. Vykročil som smerom k prvým skutočne úspešným rokom produktívneho veku a preto je pre mňa práca absolútne zásadná (no tá pre mňa bola zásadná v podstate vždy). Voľný čas delím medzi sex, spánok a čaj alebo alkohol v obľúbených košických podnikoch. S Janom Gavurom a Petrom Milčákom sme sa asi pred polrokom zúčastnili festivalu Prešov číta rád, kde padla podobná otázka a mne došlo, že som nebol roky poriadne v prírode. Nemal som na to čas, ale popravde veľmi ani chuť. Od roku 2020 sa chystám na hubačku, tak sa to snáď podarí. Rovnako sa veľmi teším, že sa otvára kultúra, chýba mi vážna hudba a jazz, rovnako ako punkové koncerty. Tiež mi trochu chýba Praha a Štiavnica bez kovidových opatrení, tak sa snáď čoskoro pôjdem pozrieť práve tam.

TEXT TOMÁŠ STRAKA

Tomáš STRAKA je básnik, performer, zakladateľ a organizátor slam poetry na Slovensku. 11.mája mal v Štátnom divadle v Košiciach premiéru autorský balet Extáza, ku ktorému napísal scenár.