Názov tvojho dizajnérskeho projektu je Soil and Clay, Hlina a Hlina. Čo sa stratilo a čo sa získalo v preklade?

Prvotným impulzom pre mňa bola práve táto slovná hračka. Hlina, ako zovšeobecnený názov pre zeminu aj keramickú hlinu, ktorá vo svojej podstate a pôvode jedným a tým istým. V konkrétnejšej forme však má svoje odlišnosti, ktoré začínajú práve v jej zložení a pokračujú v jej následnom použití.

Hlina ako zem po ktorej kráčam, hlina ako zemina, v ktorej si dopestujem potravu, hlina ako plastický íl, z ktorého si vytvorím predmety dennej potreby či obydlie. Matéria, z ktorej pochádza všetko, čo človek k životu potrebuje. Ale dá sa len tak z hliny, čo si nakopem na záhrade, vyrobiť keramika?

Môj akoby nedokonalý preklad názvu nemal za cieľ niečo z tohto vynechať, skôr poukázať na tieto súvislosti, ktoré si možno nie každý z nás uvedomuje. A odpoveď na otázku, ktorú mi z času na čas kladú nekeramici, som sa pokúsila aspoň sčasti nájsť.

 Projekt zahŕňa konceptuálne pokusy mapovania aj archivovania hliny na našom území. Aké sú výsledky a podoby tvojho výskumu?

Na samotnom začiatku projektu, kedy som sa rozhodovala, akým spôsobom budem hľadať pracovný materiál som videla, že šírka výskumu môže byť nekonečná, ak si nestanovím svoju vlastnú metodiku. Hlina je predsa všade, všade je však iná.

Počas mojich prechádzok po okolí Košíc, kde bývam, som pozorovala rôznosť hlín, ktoré sa nachádzali po lesoch a lúkach v bezprostrednej blízkosti mesta. Takisto aj lúky a polia nad rodnou dedinou vyzerali pre keramika lákavo. Tieto miesta a hliny z nich sa stali základom môjho výskumu, tak isto aj iné mne blízke lokality, z ktorých sa mi podarilo získať na keramiku vhodný materiál.

Nešlo primárne o pôvodné hrnčiarske lokality, aj keď sivý íl z Ťahanoviec a žltý íl z Bystrého boli, či ešte stále sú používané na výrobu keramických výrobkov. Ale boli to práve miesta ako Ťahanovský les a jazierko, lúky pri sídlisku KVP, Bankov, Obišovce, Bystré pri Hanušovciach nad Topľou a Poľanovce pri Branisku.

Mojím zámerom bolo ukázať hodnotu možno trochu opomínanej zeme cez vlastný lokálny výskum, prácu s materiálom, chemicko-fyzikálne praktické testovanie a hru s hlinou. Tak ako kedysi na počiatkoch vekov kdesi v jaskyni, kde si ľudia vytvorili svoje prvé hlinené nádoby, avšak s použitím súčasných poznatkov o technológii znovu objavovať. Žiaden materiál, ktorý v prírode nájdeme nie je menejcenný či nedôležitý.

Výstava prezentuje neglazovanú keramiku a skulpturálne kusy z ktorých je silne cítiť procesuálnosť. Môžeš o svojom procese a procese výberu povedať niečo viac?

Na hline je práve ten proces – kolobeh života veľmi viditeľný. Z tvrdého suchého materiálu, ktorý vznikal tisícročia rozomieľaním sa hmoty na prach, vytvoríme pomocou vody mäkkú hmotu, z ktorej si vytvarujeme čo potrebujeme, následne to zase vysušíme aby sme to pomocou ohňa premenili na trvácny, takmer nezničiteľný predmet, ktorý pretrvá stáročia.

Hlina veľmi ochotne preberie na seba akúkoľvek podobu, akú sa jej rozhodneme dať. Dobre si na sebe zapamätá všetky stopy, odtlačky prstov, prudké schnutie, vplyv vody, až po premenu výpalom. Vytvára si vlastnú pamäť procesov v čase, v krajine. Krajinu pretvára spolu s riekami, pomaly, nenápadne, ale isto.

Každá z hlín, ktoré som pozbierala mala svoju charakteristickú farbu a štruktúru, iné mechanické vlastnosti. Snažila som sa ich použiť v čo najčistejšej forme bez nejakej väčšej úpravy. Na začiatku prebehlo samotné testovanie základných vlastností vzoriek hlín. Či a nakoľko sú plastické, akú teplotu výpalu znesú alebo už neznesú, či a kedy sa deformujú, akú farbu dosiahnu. Do menej plastických materiálov som pridala veľmi plastický ťahanovský íl a malé množstvo sypkého šamotu na spevnenie väčších objektov.

Prvé vázy a misy som vytvárala kombinovaním vytláčania do sadrovej formy a domodelovania, čo mi umožnilo vytvoriť tenké škrupiny bez rovného dna. Väčšie vázy sú tvorené pomalým procesom lepenia veľmi tenkých prúžkov hliny, kúsok po kúsku, vrstvu po vrstve, ako geologické vrstvy v lome. Nakoniec som vytvorila menšie objekty z hrubých hrúd hliny v tvare ako som ich doniesla z lesa, zlepených len tou istou rozpustenou hlinou ako lepidlo. Ohraničená hruda hliny sa vytavením v peci zmenila na pevnú, prasklinami preťatú kocku vypálenej hliny.

Ako kontrast ku naturálnej hline som vytvorila malé porcelánové objekty. Na ne som ako povrchovú úpravu použila hliny, ktoré sa pri vysokej teplote tavili ako glazúra, alebo len vytvorili zaujímavý drsný povrch. Malé hlinené a porcelánové kvety boli experimentom na hranici schopnosti materiálu v jeho maximálnej krehkosti. Kvety, ktoré z hliny rastú sa v rukách keramika menia na svoje vlastné posmrtné schránky.

ROZHOVOR VIEDLA IVANA KOMANICKÁ FOTO MARCELA VELČKOVÁ