Práve som sa vrátila zo záhrady, tmavej, studenej a vlhkej, bola som sa pozrieť na nové výhonky po daždi a sledovala drozda, ktorý si v popínavom kre na stene urobil hniezdo, ako vyberá dážďovky z čerstvo rozhádzaného kompostu. Začula som jeho mladé, v ich blízkosti sa vrabce hojdali na nových výhonkoch brečtanu.

Sedím tu teraz v tme pri mojom písacom kabinete, ktorý som si kúpila za prvé peniaze, ktoré som dostala za písanie. Je to škandinávsky kabinet z polovice 19.storočia, ale ešte stihol priplávať tesne pred Brexitom z Británie. Je z mäkkého borovicového dreva, preto sa pri ňom cítim doma. Zdobím si ho starým porcelánom a drobnými kvetmi, ktoré si nosím z vychádzok.

Som dievča z lesa a každý rok sa snažím o trocha viac, aby aj náš mestský dvor, čiastočne zatienený a obklopený vysokými stenami nabral niečo z lesa. Dnes po pätnástich rokoch je učebnicovým príkladom viacpodlažnej výsadby, ktorú tak veľmi obdivujeme v lesných spoločenstvách.

Akurát, že ako stromy tu slúžia niektoré staršie ruže, ako Rosa alba maxima. Dočítala som sa, že niektoré ruže šípové boli pôvodne opieravé liany a až po odlesnení krajiny sa z ruží stali gejzírovité kry. V záhrade pre ruže vytváram toto takmer lesné prostredie a ony sa zase vďačne menia na opieravé liany.

Dve hodiny som sa vonku ohrievala pri malom ohni, ktorý som založila vo vedre. Naposledy sme tu mali oheň pred šestnástimi rokmi, krátko na to, čo sme tento dom v strede mesta kúpili. Založila ho Helena, teta môjho Lacka, bola skvelá záhradníčka a kvetinárka. Už neviem, čo sme pálili, najskôr nejaké cudzie spomienky, už sa nepamätám, ale oheň horel vysoko a nad nami lietali kusy papiera.

Už tu nebudeme rozkladať oheň, povedal Lacko, keď prišiel domov, sme v centre mesta. Aj keď to tak vôbec nevyzeralo. Veľkú časť záhrady, kde je dnes najdlhší záhon, prikrývala vrstva betónu, základ po drevených chlievoch, ktoré tu donedávna boli.

Založila som oheň do vedra, ako som to raz videla robiť Lacka, ktorý je majstrom ohňa a veľakrát nás ohňom zachraňoval, ako na stope v Holandsku, kde neboli žiadne lesy, len prímestská zeleň, pršalo a my sme si pod lavičkou zložili spacáky a on našiel kôru a v tom daždi rozložil malý oheň na kraji jedného malého holandského mestečka, ktorý bol zároveň začiatkom ďalšieho.

Založila som oheň a pomaly pálila suché konáriky ruží. Jar je chladná, ale s týmto ohňom vo vedre je záhrada odrazu príjemná. Posledný v ohni je celý ker ruže Botzaris, ktorú som pred dom posadila z našej záhrady na chate, mali sme ich tam dve. Alebo už bola pri presádzaní staršia, alebo bolo pod stromom veľmi sucho alebo bola veľmi suchá a horúca jar, iná ako tento rok.

Botzaris (Robert, 1856)

Botzaris je ruža damašská, ale šedozelenými listami pripomína skôr Albu, je to tiež čisto biela ruža bez akejkoľvek prímesi a vo vnútri má krásne zelené očko. Objavila ju sestra. Je to krásna ruža, bola to krásna ruža.

Je krásna aj v ohni. Má červenohnedé suché stonky, na vedro je priveľká a ja premýšľam, čím to je, že písanie má tú moc, že vás odoberie od všetkého, dokonca aj od ohňa, ktorý už začína byť privysoký. Zvyšok ružového dreva dymí a sála z neho neuveriteľne krásna vôňa pripomínajúca parfum pod názvom Orientálna noc, je zadymená, ružová.

TEXT IVANA KOMANICKÁ FOTO LADISLAV JANDOŠEK